V 7. storočí sa budhizmus dostal do Tibetu, kde sa stretol s pôvodnou animistickou tradíciou bön, ktorá vo svojej staršej forme používala šamanské praktiky a mágiu spojenú s duchmi a démonmi. Budhizmus v Tibete pevne zakorenil až v 8. storočí, kedy tu indický mahájánový učenec Šántarakšita, zakladateľ školy jogáčára-svátantrika-madhjamaka a predstavený budhistickej univerzity Nálanda, založil prvú buddhistický kláštor Samjä a sprostredkoval sarvástivádovú ordinačnú (mníšsku) líniu. Na jeho odporúčanie bol do Tibetu pozvaný indický mahá – siddha (,mudrc“) Padmasambhava , ktorému je pripisovaná najväčšia zásluha za rozšírenie budhizmu v tejto himalájskej krajine.
Najstaršia škola tibetského budhizmu nazývaná Ňingma (dosl . „stará škola“) sa vzťahuje k Padmasambhovi ako k svojmu zakladateľovi. Táto škola využíva najmä tantrické techniky a bola ovplyvnená bönom. Najvyššou náukou tejto školy je dzogčhen (dosl., úplná dokonalosť“) – pôvodná prirodzenosť mysle. V tomto prvotnom neduálnom vedomí sa zrkadlia všetky javy, bez toho, aby ho akokoľvek ovplyvnili či znečistili.
Ďalší vývoj tibetského budhizmu významne ovplyvnil v 11. storočí indický mních a učenec Atíša Prispel k očisteniu mníšskej sanghy zdôrazňovaním disciplíny a celibátu a zaslúžil sa o lepšie pochopenie budhistickej náuky vychádzajúce z madhjamaky a tantry. Atíšovi žiaci založili školu Kadam („škola viazaná rádovými pravidlami“) . Pod vplyvom jeho reforiem vznikli v Tibete v 11. storočí ďalšie dve veľké školy – Kagyu a Sakja.
Za zakladateľa školy Kagyu („škola ústnej tradície“) je považovaný Marpa , ktorý dostal v Indii tajné tantrické náuky od Nárópu (šiesť Náropových náuk) a Maitrípu (Veľký symbol, čiže veľkú pečať, skt. mahámudra). O týchto náukách, z pohľadu autentických skúseností autora, pojednáva táto kniha. Tieto náuky sú tradične odovzdávané v priamom kontakte z učiteľa na žiaka. Marpovým hlavným žiakom bol jogin a básnik Milaräpa. Jeho žiak Gampopa založil prvé kláštory tejto školy. Škola Kagyu sa ďalej vetvila a dnes predstavuje jej najvýraznejšiu líniu Drukpa-kagyu, prezentovaná 12. Gyalwang Drukpou-Jigme Pema Wangchenom, a u nás známejšia Karma-kagyu, reprezentovaná 17. karmapom. (Pri rozpoznávaní 17 inkarnácie karmapu došloi v línii Kagyu k rozkolu, kedy obe strany trvali na tom, že rozpoznali správnu inkarnáciu predchádzajúceho karmapu. V súčasnosti sú teda dvaja 17. karmapovia a obaja majú svojich nasledovníkov po celom svete.)
Škola Sakja („škola šedej zeme“) kladie dôraz na vzdelanie a štúdium textov a má množstvo spoločných rysov s Kagyu . Počas mongolskej nadvlády v 13. storočí vykonával Sakja-lama, štvrtý predstavený tejto školy, funkciu správcu Tibetu a spolu so svojím nástupcom Phagpou, ktorý bol duchovným poradcom Kublajchána, sa zaslúžili o prvé rozšírenie budhizmu do Mongolska.
Štvrtou veľkou školou tibetského budhizmu je Gelug („cnostná škola“), ktorá bola založená učencom a reformátorom Congkhapom (1357-1410) na základoch školy Kadam. Congkhapa zdôrazňoval štúdium madhjamaky a obmedzenie magických techník. Tantrickú prax doporučoval iba duchovne vyspelým jedincom a sexuálna jóga nemala byť cvičená mníchmi. Kláštory školy Gelug, ktoré boli vybudované v blízkosti Lhasy podľa vzoru indických kláštorných univerzít, sa stali centrami budhistickej vzdelanosti.V 16. storočí sa zásluhou školy Gelug znovu rozšíril do mongolska a mongolský panovník Altanchán udelil predstavenému školy titul dalajláma („učiteľ s múdrosťou ako oceán“). Dalajlámovia potom boli od 17. storočia, kedy sa Tibet opäť dostal pod nadvládu Mongolov, tiež politickými správcami Tibetu.
Pre tibetský budhizmus je charakteristické, že niektorí učitelia (tib . lama , skt . guru) sú rozpoznávaní ako inkarnácia ( znovuzrodenie; tib. tulku ) svojich významných predchodcov. Rovnako súčasný dalajláma, Tändzin Gjamccho, je považovaný za inkarnáciu predchádzajúcich dalajlámova inkarnáciu bódhisattvu Avalókitešváru (tib. Čänräzig). Jeho Svatosť 14. dalajláma je hlavou tibetskej exilovej vlády a predstavuje významnú duchovnú autoritu tibetského budhizmu. Od roku 1959 žije v dôsledku čínskej invázie do Tibetu v exile v indickej Dharamsale. (Tändzin Gjamccho, bol posledným Dalajlámom, pretože zrušil túto „funkciu“ z obáv pred zneužitím vládonu mocou.)
Prevládajúcou formou tibetského budhizmu je Vadžrajána („diamantové“ či „nezničiteľné vozidlo“). Vadžrajána, pre ktorú je charakteristická tantrická prax, sa objavuje z historického hľadiska asi v 6.-8. storočia v Indii. Textovým zdrojom vadžrajánových náuk sú tzv. tantry. Tantrické náuky vadžrajány pochádzajú historicky zo 7. – 12 . storočia a boli pravdepodobne ovplyvnené hinduistickou jogovou tradíciou . Samy však odvodzujú svoj pôvod od historického Budhu Šákjamúniho, ktorý ich mal podľa tejto tradície odovzdať tým žiakom, ktorí boli schopní uvedomiť si priamo svoju budhovskú podstatu. Vadžrajána ďalej vychádza z učenia indických laických mudrcov, tzv. mahá – siddhov (dosl . „tých čo veľa dosiahli“), ktorými boli napríklad Tilópa, Nárópa či Padmasambhava. Tantrická prax vadžrajány má umožniť duchovne vyspelým jedincom rýchle poznanie vlastnej buddhovskej prirodzenosti a jej realizáciu bez toho aby bolo nutné prechádzať veľmi dlhou cestou bódhisattvu (skt. páramitájána). Niektorí prívrženci Vadžrajány interpretujú jej vznik ako tretie roztočenie kola dharmy.
Vadžrajána býva označovaná tiež ako mantrajána alebo tantrajána (resp. tantrický budhizmus), pretože využíva pri svojej praxi mantry (zvukové formy a magické formule), a tantrické cvičenia (napr. cvičenie čakramov, /čakram, je starý nazov pre čakru v strednom rode/). Pri tantrických cvičeniach sa používajú vizualizácie božstiev reprezentujúcich určité mentálne a energetické kvality, ktoré si praje adept rozvinúť, aby zbavil myseľ nečistôt a realizoval svoju pôvodnú budhovskú prirodzenosť. Na tento účel sú používané mantry (rituálne zvuky), mandaly (rituálne obrazy), mudry (rituálne gestá) a jidamy (personifikované buddhovské formy zodpovedajúce individuálnym dispozíciám meditujúceho). Pri tantrických cvičeniach je zásadná úloha učiteľa (tib. lama, skt. guru), ktorý žiaka do týchto metód zasväcuje a pomáha mu sprostredkovať zážitok buddhovskej prirodzenosti mysle. Z mnohých ďalších vadžrajánových techník tu uvedieme aspoň gurujogu (meditácie na učiteľa) a phowu (prenos vedomia či vedomé umieranie). Niektoré školy využívajú tantrické cvičenia, pri ktorých sa vyvoláva sexuálna energia, v reálnom telesnom spojení alebo jeho vizualizáciou, za účelom jej transformácie a dosiahnutia vysokých spirituálnych úrovní. Tieto cvičenia majú byť určené iba pre duchovne vyzretých jedincov a majú podliehať prísnym pravidlám.
Do knihy Jana Lípu: Učení Fránii Drtikola – Všemocná Hadí síla, napísal Mgr. Jan Honzík, Ph.D.